Ahojte:-)
Konečne máme prekrásny slnečný deň a možno práve ten zapríčinil moje dnešné myšlienky. Ako už od včera viete, so svojim životom som spokojnejšia ako pred istým časom, napriek tomu však cítim, že mi v ňom chýba akási iskra. Nejaké vzrušenie, dobrodružstvo, ktoré by prebudilo vo mne pocity a emócie doteraz nepoznané. Neviem čím to je.
Niekedy sa mi zdá, že stále na sebe vidím stopy, ktoré na mne zanechal môj posledný- a zároveň aj prvý- vážnejší vzťah, ktorý trval vyše dvoch rokov. Mala som skvelého priateľa, všímavého, lásku mi prejavoval na každom kroku, bol zároveň mojím kamarátom a partnerom, vedela som sa s ním zhovárať o všetkom, aj o hudbe. Jediná chyba nášho vzťahu bola jeho neprimeraná,ba priam až extrémna žiarlivosť.
Počas dvoch rokov strávených s ním, som sa postupne uzavrela. Prerušila som kontakty so všetkými kamarátmi a známymi, najskôr s tými mužského pohlavia, neskôr, keď som už čas trávila len s pánom ´vyvoleným´ som sa prestala stýkať aj s kamarátmi. Najviac mi to vyčítala moja mama.
"Nieže by som chcela aby ste sa rozišli,ale čo keď sa tak stane a ty zostaneš sama? Nebudeš mať s kým ísť von, pretože si všetkých od seba teraz odplašíš?"
"Ale mamiiiii... My sa nerozídeme."
Rozišla som sa s ním po dvoch rokoch a troch mesiacoch. Dôvod? Tri mesiace po tom ako som sa dostala do kapely medzi štyroch ´chlapov´ sa už jeho neustále výčitky, žiarlivostné scény skutočne nedali vydržať.
Odvtedy sa snažím ´znovaskontaktovať´s každým, s kamarátkami a známymi, no ide to pomaličky. Musím povedať, že keď som prvý krát po tak dlhom čase šla opäť v piatok večer von, cítila som sa,ako keby ma niekto odviazal z reťazí a dal mi slobodu a voľnosť. A to teraz nepreháňam :-))
Stále však mám pocit,že mi niečo chýba, neviem, čo to je tentokrát, len dúfam, že čím skôr na to prídem.
Nuž, čo už. My ľudia sme večne nespokojné tvory :-)
Prajem vám nádhernú nedeľu!
Vaša *Mejita*
nedeľa 13. júla 2014
sobota 12. júla 2014
Úvahy o úvahách
Prajem Vám príjemný večer, dúfam, že Váš deň bol rovnako krásny, ako ten môj.
V posledných dňoch sa snažím venovať čo najviac tomu, čo ma posúva vpred a čo mám najradšej. Povedala som si totiž, že život si vždy žiada zmeny. Včera som založila tento blog, dnes som strávila deň s vecou najbližšou môjmu srdcu- hudbou. Od rána som bola zatvorená v skúšobni s kapelou, ktorá je ešte len v začiatkoch. Môj momentálny pocit je neopísateľný. Som naplnená energiou, konečne sa cítim kompletná a nič mi nechýba. Kiežby takýchto dní bolo omnoho viac!
Nie je nič lepšie, ako keď začnú hrať bicie, ozve sa dotieravý zvuk sólovej gitary, Vy stojíte, čakáte kedy príde rad na Váš nástup, bubnuje vo Vás rytmus a po celom tele prúdia vibrácie z hudobných nástrojov. Mám pocit, akoby to bol sen, vrchol raja, keď sa pripojí môj hlas a s ostatnými členmi vytvorí nenapodobiteľnú harmóniu. Ten pocit je z tých, pre ktoré sa oplatí žiť a pre ktorý ja osobne žijem.
Život je totiž nevyspytateľný. Túto frázu pozná snáď každý z nás. Nikdy neviete, čo čakať a čo Vás prekvapí, preto treba žiť naplno a život si plnými dúškami užívať. Keď potom raz príde Váš čas, nebudete smútiť, ani sa trápiť. To už ten "hore" zariadi. Dôležité je, aby Ste svoj život prežili na úrovni totálneho stupňa "MAX".
Od malička pre mňa hudba znamenala viac ako pre iných ľudí. Spevu som sa začala venovať hneď ako som dokázala vedome vnímať melódie a rytmus, hneď, ako som vedome dokázala ovládať svoj hlas. Odvtedy prešlo veľa času a pretieklo veľa vody, ale taktiež som si za svoj relatívne krátky život veľa "odmakala". Teraz hovorím o "makačke", ktorá sa týka spevu. Technika, ovládanie hlasu, rozširovanie rozsahu, hlasové cvičenia, sú a boli na dennom poriadku. Som totiž zástancom toho, že za svojim snom si neustále treba ísť a nestrácať nádej, aj keď to už vyzerá, že táto sféra pre Vás nie je stvorená. Treba na sebe pracovať, nevzdávať sa, ak Vám niečo nejde, treba pridať! "KEĎ NEVLÁDZEŠ,PRIDAJ!"- znie motto jedného (pre mňa) veľkého človeka s veľkým Č.
Pred polrokom by som ani len nesnívala o tom, že budem takto môcť prežívať hudbu a že mi bude dopriate spolupracovať s takými úžasnými hudobníkmi, kolegami, priateľmi a partiou. Pred polrokom som bola nešťastná, sklamaná a mala som pocit, že môj život nenaberá správny smer. Keď v tom z ničoho nič v jeden upršaný deň zazvonil môj telefón a ozval sa náš gitarista s tým, že ma chcú v kapele. Nič lepšie sa mi v živote nemohlo stať,prisahám. Vytiahli ma z depiek a z kaše.
Neverím na náhody, a preto chcem túto dnešnú výpoveď ukončiť jednoducho. Všetko sa deje pre niečo, všetko má svoj zmysel. Len treba veriť. V ten zmysel... Raz, skôr ,či neskôr sa všetko vyjasní a vy zistíte na čo bolo Vaše smutné, zlé obdobie dobré. Verte!!!
P.S.: Ak sa Vám toto zdalo ako kopa nezmyslov, ospravedlňujem sa. Som však taká nadšená zo života, že chcem dopriať tento pocit aj Vám!!!!
Vaša *Mejita*
V posledných dňoch sa snažím venovať čo najviac tomu, čo ma posúva vpred a čo mám najradšej. Povedala som si totiž, že život si vždy žiada zmeny. Včera som založila tento blog, dnes som strávila deň s vecou najbližšou môjmu srdcu- hudbou. Od rána som bola zatvorená v skúšobni s kapelou, ktorá je ešte len v začiatkoch. Môj momentálny pocit je neopísateľný. Som naplnená energiou, konečne sa cítim kompletná a nič mi nechýba. Kiežby takýchto dní bolo omnoho viac!
Nie je nič lepšie, ako keď začnú hrať bicie, ozve sa dotieravý zvuk sólovej gitary, Vy stojíte, čakáte kedy príde rad na Váš nástup, bubnuje vo Vás rytmus a po celom tele prúdia vibrácie z hudobných nástrojov. Mám pocit, akoby to bol sen, vrchol raja, keď sa pripojí môj hlas a s ostatnými členmi vytvorí nenapodobiteľnú harmóniu. Ten pocit je z tých, pre ktoré sa oplatí žiť a pre ktorý ja osobne žijem.
Život je totiž nevyspytateľný. Túto frázu pozná snáď každý z nás. Nikdy neviete, čo čakať a čo Vás prekvapí, preto treba žiť naplno a život si plnými dúškami užívať. Keď potom raz príde Váš čas, nebudete smútiť, ani sa trápiť. To už ten "hore" zariadi. Dôležité je, aby Ste svoj život prežili na úrovni totálneho stupňa "MAX".
Od malička pre mňa hudba znamenala viac ako pre iných ľudí. Spevu som sa začala venovať hneď ako som dokázala vedome vnímať melódie a rytmus, hneď, ako som vedome dokázala ovládať svoj hlas. Odvtedy prešlo veľa času a pretieklo veľa vody, ale taktiež som si za svoj relatívne krátky život veľa "odmakala". Teraz hovorím o "makačke", ktorá sa týka spevu. Technika, ovládanie hlasu, rozširovanie rozsahu, hlasové cvičenia, sú a boli na dennom poriadku. Som totiž zástancom toho, že za svojim snom si neustále treba ísť a nestrácať nádej, aj keď to už vyzerá, že táto sféra pre Vás nie je stvorená. Treba na sebe pracovať, nevzdávať sa, ak Vám niečo nejde, treba pridať! "KEĎ NEVLÁDZEŠ,PRIDAJ!"- znie motto jedného (pre mňa) veľkého človeka s veľkým Č.
Pred polrokom by som ani len nesnívala o tom, že budem takto môcť prežívať hudbu a že mi bude dopriate spolupracovať s takými úžasnými hudobníkmi, kolegami, priateľmi a partiou. Pred polrokom som bola nešťastná, sklamaná a mala som pocit, že môj život nenaberá správny smer. Keď v tom z ničoho nič v jeden upršaný deň zazvonil môj telefón a ozval sa náš gitarista s tým, že ma chcú v kapele. Nič lepšie sa mi v živote nemohlo stať,prisahám. Vytiahli ma z depiek a z kaše.
Neverím na náhody, a preto chcem túto dnešnú výpoveď ukončiť jednoducho. Všetko sa deje pre niečo, všetko má svoj zmysel. Len treba veriť. V ten zmysel... Raz, skôr ,či neskôr sa všetko vyjasní a vy zistíte na čo bolo Vaše smutné, zlé obdobie dobré. Verte!!!
P.S.: Ak sa Vám toto zdalo ako kopa nezmyslov, ospravedlňujem sa. Som však taká nadšená zo života, že chcem dopriať tento pocit aj Vám!!!!
Vaša *Mejita*
piatok 11. júla 2014
online román Moja dcéra : diel 1.
Becky opatrne odfukovala napravo odo
mňa. Vedela som, že má tvrdý spánok, ale že prespí aj 14
hodinovú cestu dodávkou, ktorá bola plná nárazov a výkrikov,
som nečakala. Z pravého zadného vrecka na nohaviciach som vytiahla
mobil a rýchlosťou SMS-profíka som naťukala správu.
„Sme za hranicami Bulharska. Love
you, M+B.“
Mobil som vrátila
na pôvodné miesto, prehodila som si vlasy a oprela som sa o
sedadlo. Trmácanie v dodávke malo
vždy svoje čaro. Zavrela som oči a objala som moju štvorročnú
dcéru okolo ramien.
„Už len hodina a
sme tam! Malá spí?“, ozval sa náš dnešný šofér Rišo. „Spí
ako zabitá. Celý čas, normálne nechápem.“, zasmiala som sa.
Bolo 9:00 ráno, my sme boli kúsok za hranicami krásnej krajiny-
Bulharska a cestovali sme na medzinárodný rockový hudobný
festival SKRČE, na ktorom vystupovali kapely z rôznych kútov
sveta. Trval už štvrtý deň a dnes, presne o 22:00 tu vystúpi
naša obľúbená kapela.
„Neviem sa dočkať!!!!“
Pípla SMS a ja som
s úsmevom pobozkala Becky na dobré ráno. „Mama, ťaháš
mi vlásky.“,potichu zamrnčala. „Prepáč srdiečko, už je
ráno, mala by si sa napapať.“ Podala som jej obložený rožok
zabalený v servítke. Kým Becky raňajkovala, odostrela som okná
na dodávke a sledovala som nádhernú krajinu, do ktorej sme počas
noci pricestovali. Bulharsko vždy pre mňa znamenalo omnoho viac ako
len nádhernú dovolenkovú destináciu. Už je to piaty rok odvtedy,
čo som sa na hudobnom festivale zúčastnila po prvý raz, vtedy
čerstvo po boku priateľa, dnes už otca mojej dcéry. Je to pre nás
akýsi rituál,žiadne prekážky nás nezastavia pred návštevou
SKRČE. Odkedy máme Becky, sa celého trvania festivalu zúčastňuje
len Roggy sám, ja a Becky prichádzame až v ten deň, keď hrá
jeho kapela.
„Už sme v
Burgase baby!“, znenazdajky sa ozval Rišo. Roggyho veľmi dobrý
priateľ, spriaznená duša-ak niečo také existuje aj medzi
chlapmi, sa veľmi ochotne podujal na tohtoročnú úlohu nášho
šoféra.
„Burgaaaas!“,zvýskla
už totálne prebudená Becky. Keďže ešte stále nevie povedať
„R“, názov tohto prekrásneho mesta znie z jej drobnej papuľky
viac než komicky. S Rišom sme sa na seba pozreli a pousmiali sme
sa. Dodávku zaparkoval na parkovisku pred stanovým miestom, ja som
otvorila dvere a ovalil ma chlad. Je síce stred júla, no počasie
stále dokáže prekvapiť. „Rebeka obleč si aj bundičku, tu nie
je až tak teplo ako na Slovensku.“ Chvíľku protestovala, no
stačil jeden škaredý pohľad a mikinu mala na sebe. Vystúpili sme
z auta. Rišo už mal „zdravotnú“ pauzu, chcel zapáliť aj mne,
no odmietla som. V prítomnosti dcéry nefajčím.
„Volal si
Roggymu?“ opýtala som sa.
„Áno volal, o
pár minút je tu, pomôže vám s vecami.“
Ani som si nestihla
všimnúť a malá už hladkala túlavého psíka, kŕmila ho rožkom,
ktorý sa do jej bruška už nezmestil. Je to veľká milovníčka
zvierat, čo v kombinácii s jej dobrým a ešte čistým srdiečkom
sľubuje,že poľutuje každého túlavého psíka, zastaví sa pri
každej zatúlanej mačičke a spoločne zachraňujeme každé vtáča,
ktoré vypadne z hniezda.
„Becky!“ ozval
sa prudký tón a Rebeka sa rýchlo zvrtla. Vypleštila svoje veľké
hnedé očiská, skričala „Tata!“ a už bola zavesená na
otcovi. Ten ju pohladkal po kučeravých vláskoch, zodvihol a
pobozkal. Nevideli sa tri dni a už si tak veľmi chýbali... Majú
medzi sebou zvláštne puto. Také, aké medzi otcom a dcérou vidno
málo kedy, hlavne ak ide o štvorročné dieťa. Prišiel ku mne.
„Ste krásne,“
povedal a pobozkal ma. Päť rokov je päť rokov, ale milovať tohto
chlapa znamená milovať stále.
Keď sme sa
dostatočne vyobjímali a Becky stihla otcovi ukázať túlavého psa
(„Volá sa Burgas,lebo sme v Burgase, vieš tata?“), Roggy podal
ruku Rišovi a spoločnými silami sme podvíhali naše tri kufre a
štyri tašky, ktoré sme brali dnu do stanového mestečka.
Viete, veľa ľudí
ma odcudzovalo a stále ma aj odcudzuje za naše výlety na takéto
miesta s malým dieťaťom. Nepochopí to nik, len ten, kto to zažil.
Kto zažil oddanosť hudbe tak, ako to zažívam ja, Roggy a
mnohokrát už aj Becky. Keď stojíte v dave ľudí, vaša dcéra
visí na otcovi a ten vás objíma, skáčete do rytmu hudby a
cítite, že nejestvuje nič viac len vy,hudba a vaša najbližšia
rodina, je to pocit na nezaplatenie. Odporúčam to všetkým
zakomplexovaným mamičkám a oteckom tejto doby.
Pri našom
stane nás už čakalo nespočetné množstvo známych. Všetci si
podávali Becky, hrali sa s ňou, obdivovali jej krásne vlasy a ona
sa s radosťou predvádzala. Každého jedného som poznala a ona
tiež. Boli sme každoročná zostava.
„Kde je Boris?
Nikde ho nevidím..“ spýtala som sa Roggyho. Boris je najlepší
gitarista, najlepší krstný otec a jeden z našich najbližších
priateľov.
„Preboha, neviem.
Ideš ho nájsť? Budem zatiaľ s Becky..“ prikývla som,znovu ma
pobozkal a ja som ho objala. Tak mi chýbal!
Prešla som pár
metrov k Borisovmu stanu a nakukla som dnu. Nebol tam nikto, len pár
špinavých ponožiek a spacák. Bolo mi jasné, že tu Boris nespal,
zrejme skončil u nejakej nešťastnej dievčiny,ktorej sa ďalšie
tri dni festivalu bude s radosťou vyhýbať, zvláštne však bolo,
že sa ešte stále nevrátil. Vedel predsa, že okolo desiatej
prídeme, mal nás s Roggym čakať.
*Mejita*
*Mejita*
Vítam Vás aj samú seba :)
Ahojte.:)
Zakladám tento blog bez akejkoľvek predstavy o tom, ako bude ďalej fungovať, či bude mať nejakú navštevovanosť, či si ho aspoň jeden človek prečíta.
Zakladám ho preto, lebo čítať treba. A novinka pre mňa je,že zisťujem, že v živote treba aj písať. Nastal vo mne pretlak akýchsi informácií, emócií a fantázie, tak sa to snažím zúžitkovať a sformovať do písmen. Mala by to byť istým spôsobom výhoda nielen pre mňa, ale aj pre čitateľa, teda pre Vás :)
Veľakrát treba popustiť uzdu predstavivosti, sadnúť si, relaxovať, čítať príbehy, knihy, romány... Nič viac neuvoľní myseľ ako čítanie. Preto dúfam, že ak si niečo odo mňa prečítate, či to bude dlhé, či krátke, nebudete to považovať za stratu času a naozaj dúfam, že Vám to niečo dá. Možno nie do života, možno len do konkrétnej minúty života, ale dá. A to je podstatné.
Ďakujem!
Vaša Mejita
Zakladám tento blog bez akejkoľvek predstavy o tom, ako bude ďalej fungovať, či bude mať nejakú navštevovanosť, či si ho aspoň jeden človek prečíta.
Zakladám ho preto, lebo čítať treba. A novinka pre mňa je,že zisťujem, že v živote treba aj písať. Nastal vo mne pretlak akýchsi informácií, emócií a fantázie, tak sa to snažím zúžitkovať a sformovať do písmen. Mala by to byť istým spôsobom výhoda nielen pre mňa, ale aj pre čitateľa, teda pre Vás :)
Veľakrát treba popustiť uzdu predstavivosti, sadnúť si, relaxovať, čítať príbehy, knihy, romány... Nič viac neuvoľní myseľ ako čítanie. Preto dúfam, že ak si niečo odo mňa prečítate, či to bude dlhé, či krátke, nebudete to považovať za stratu času a naozaj dúfam, že Vám to niečo dá. Možno nie do života, možno len do konkrétnej minúty života, ale dá. A to je podstatné.
Ďakujem!
Vaša Mejita
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)