online román Moja dcéra : diel 1.

Becky opatrne odfukovala napravo odo mňa. Vedela som, že má tvrdý spánok, ale že prespí aj 14 hodinovú cestu dodávkou, ktorá bola plná nárazov a výkrikov, som nečakala. Z pravého zadného vrecka na nohaviciach som vytiahla mobil a rýchlosťou SMS-profíka som naťukala správu.

„Sme za hranicami Bulharska. Love you, M+B.“

Mobil som vrátila na pôvodné miesto, prehodila som si vlasy a oprela som sa o sedadlo. Trmácanie v dodávke malo vždy svoje čaro. Zavrela som oči a objala som moju štvorročnú dcéru okolo ramien.

„Už len hodina a sme tam! Malá spí?“, ozval sa náš dnešný šofér Rišo. „Spí ako zabitá. Celý čas, normálne nechápem.“, zasmiala som sa. Bolo 9:00 ráno, my sme boli kúsok za hranicami krásnej krajiny- Bulharska a cestovali sme na medzinárodný rockový hudobný festival SKRČE, na ktorom vystupovali kapely z rôznych kútov sveta. Trval už štvrtý deň a dnes, presne o 22:00 tu vystúpi naša obľúbená kapela.

„Neviem sa dočkať!!!!“

Pípla SMS a ja som s úsmevom pobozkala Becky na dobré ráno. „Mama, ťaháš mi vlásky.“,potichu zamrnčala. „Prepáč srdiečko, už je ráno, mala by si sa napapať.“ Podala som jej obložený rožok zabalený v servítke. Kým Becky raňajkovala, odostrela som okná na dodávke a sledovala som nádhernú krajinu, do ktorej sme počas noci pricestovali. Bulharsko vždy pre mňa znamenalo omnoho viac ako len nádhernú dovolenkovú destináciu. Už je to piaty rok odvtedy, čo som sa na hudobnom festivale zúčastnila po prvý raz, vtedy čerstvo po boku priateľa, dnes už otca mojej dcéry. Je to pre nás akýsi rituál,žiadne prekážky nás nezastavia pred návštevou SKRČE. Odkedy máme Becky, sa celého trvania festivalu zúčastňuje len Roggy sám, ja a Becky prichádzame až v ten deň, keď hrá jeho kapela.

„Už sme v Burgase baby!“, znenazdajky sa ozval Rišo. Roggyho veľmi dobrý priateľ, spriaznená duša-ak niečo také existuje aj medzi chlapmi, sa veľmi ochotne podujal na tohtoročnú úlohu nášho šoféra.

„Burgaaaas!“,zvýskla už totálne prebudená Becky. Keďže ešte stále nevie povedať „R“, názov tohto prekrásneho mesta znie z jej drobnej papuľky viac než komicky. S Rišom sme sa na seba pozreli a pousmiali sme sa. Dodávku zaparkoval na parkovisku pred stanovým miestom, ja som otvorila dvere a ovalil ma chlad. Je síce stred júla, no počasie stále dokáže prekvapiť. „Rebeka obleč si aj bundičku, tu nie je až tak teplo ako na Slovensku.“ Chvíľku protestovala, no stačil jeden škaredý pohľad a mikinu mala na sebe. Vystúpili sme z auta. Rišo už mal „zdravotnú“ pauzu, chcel zapáliť aj mne, no odmietla som. V prítomnosti dcéry nefajčím.

„Volal si Roggymu?“ opýtala som sa.

„Áno volal, o pár minút je tu, pomôže vám s vecami.“

Ani som si nestihla všimnúť a malá už hladkala túlavého psíka, kŕmila ho rožkom, ktorý sa do jej bruška už nezmestil. Je to veľká milovníčka zvierat, čo v kombinácii s jej dobrým a ešte čistým srdiečkom sľubuje,že poľutuje každého túlavého psíka, zastaví sa pri každej zatúlanej mačičke a spoločne zachraňujeme každé vtáča, ktoré vypadne z hniezda.

„Becky!“ ozval sa prudký tón a Rebeka sa rýchlo zvrtla. Vypleštila svoje veľké hnedé očiská, skričala „Tata!“ a už bola zavesená na otcovi. Ten ju pohladkal po kučeravých vláskoch, zodvihol a pobozkal. Nevideli sa tri dni a už si tak veľmi chýbali... Majú medzi sebou zvláštne puto. Také, aké medzi otcom a dcérou vidno málo kedy, hlavne ak ide o štvorročné dieťa. Prišiel ku mne.

„Ste krásne,“ povedal a pobozkal ma. Päť rokov je päť rokov, ale milovať tohto chlapa znamená milovať stále.

Keď sme sa dostatočne vyobjímali a Becky stihla otcovi ukázať túlavého psa („Volá sa Burgas,lebo sme v Burgase, vieš tata?“), Roggy podal ruku Rišovi a spoločnými silami sme podvíhali naše tri kufre a štyri tašky, ktoré sme brali dnu do stanového mestečka.

Viete, veľa ľudí ma odcudzovalo a stále ma aj odcudzuje za naše výlety na takéto miesta s malým dieťaťom. Nepochopí to nik, len ten, kto to zažil. Kto zažil oddanosť hudbe tak, ako to zažívam ja, Roggy a mnohokrát už aj Becky. Keď stojíte v dave ľudí, vaša dcéra visí na otcovi a ten vás objíma, skáčete do rytmu hudby a cítite, že nejestvuje nič viac len vy,hudba a vaša najbližšia rodina, je to pocit na nezaplatenie. Odporúčam to všetkým zakomplexovaným mamičkám a oteckom tejto doby.

Pri našom stane nás už čakalo nespočetné množstvo známych. Všetci si podávali Becky, hrali sa s ňou, obdivovali jej krásne vlasy a ona sa s radosťou predvádzala. Každého jedného som poznala a ona tiež. Boli sme každoročná zostava.

„Kde je Boris? Nikde ho nevidím..“ spýtala som sa Roggyho. Boris je najlepší gitarista, najlepší krstný otec a jeden z našich najbližších priateľov.

„Preboha, neviem. Ideš ho nájsť? Budem zatiaľ s Becky..“ prikývla som,znovu ma pobozkal a ja som ho objala. Tak mi chýbal!

Prešla som pár metrov k Borisovmu stanu a nakukla som dnu. Nebol tam nikto, len pár špinavých ponožiek a spacák. Bolo mi jasné, že tu Boris nespal, zrejme skončil u nejakej nešťastnej dievčiny,ktorej sa ďalšie tri dni festivalu bude s radosťou vyhýbať, zvláštne však bolo, že sa ešte stále nevrátil. Vedel predsa, že okolo desiatej prídeme, mal nás s Roggym čakať.

*Mejita*