Nedeľné polemyzovanie :-)

Ahojte:-)
Konečne máme prekrásny slnečný deň a možno práve ten zapríčinil moje dnešné myšlienky. Ako už od včera viete, so svojim životom som spokojnejšia ako pred istým časom, napriek tomu však cítim, že mi v ňom chýba akási iskra. Nejaké vzrušenie, dobrodružstvo, ktoré by prebudilo vo mne pocity a emócie doteraz nepoznané. Neviem čím to je.
Niekedy sa mi zdá, že stále na sebe vidím stopy, ktoré na mne zanechal môj posledný- a zároveň aj prvý- vážnejší vzťah, ktorý trval vyše dvoch rokov. Mala som skvelého priateľa, všímavého, lásku mi prejavoval na každom kroku, bol zároveň mojím kamarátom a partnerom, vedela som sa s ním zhovárať o všetkom, aj o hudbe. Jediná chyba nášho vzťahu bola jeho neprimeraná,ba priam až extrémna žiarlivosť.
Počas dvoch rokov strávených s ním, som sa postupne uzavrela. Prerušila som kontakty so všetkými kamarátmi a známymi, najskôr s tými mužského pohlavia, neskôr, keď som už čas trávila len s pánom ´vyvoleným´ som sa prestala stýkať aj s kamarátmi. Najviac mi to vyčítala moja mama.
"Nieže by som chcela aby ste sa rozišli,ale čo keď sa tak stane a ty zostaneš sama? Nebudeš mať s kým ísť von, pretože si všetkých od seba teraz odplašíš?"
"Ale mamiiiii... My sa nerozídeme."
Rozišla som sa s ním po dvoch rokoch a troch mesiacoch. Dôvod? Tri mesiace po tom ako som sa dostala do kapely medzi štyroch ´chlapov´ sa už jeho neustále výčitky, žiarlivostné scény skutočne nedali vydržať.
Odvtedy sa snažím ´znovaskontaktovať´s každým, s kamarátkami a známymi, no ide to pomaličky. Musím povedať, že keď som prvý krát po tak dlhom čase šla opäť v piatok večer von, cítila som sa,ako keby ma niekto odviazal z reťazí a dal mi slobodu a voľnosť. A to teraz nepreháňam :-))
Stále však mám pocit,že mi niečo chýba, neviem, čo to je tentokrát, len dúfam, že čím skôr na to prídem.
Nuž, čo už. My ľudia sme večne nespokojné tvory :-)
Prajem vám nádhernú nedeľu!

Vaša *Mejita*